The Central Commission in North-Eastern Italy: Protagonists and Restorations in Friuli and Küstenland, 1853–1918

Severné Taliansko sa podľa rozhodnutia Viedenského kongresu (1815) stalo súčasťou rakúskeho cisárstva ako korunná krajina nazvaná Lombardsko-benátske kráľovstvo. V nových pomeroch habsburský panovník František I. bezodkladne prevzal zabezpečovanie obnov dôležitých pamiatok hlavného mesta Miláno: dómu (1816), mozaík v apside Kostola sv. Ambróza (1845 – 1848) a nástennej maľby Poslednej večere od Leonarda (1820 – 1821). Reštaurátorské práce súčasne prebiehali na ďalšej eminentnej pamiatke – Bazilike sv. Marka v Benátkach. Novoustanovený odborný orgán, c. k. Ústredná komisia pre výskum a zachovanie stavebných pamiatok (1850/1853) mal na zreteli aj lombardsko-benátske teritórium. Štátne finančné dotácie v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa okrem dvoch sídelných miest viazali na obnovy pamiatok v Padove, Trevise alebo Vicenze. Rakúsku zvrchovanosť nad Lombardskom a väčšinou Benátska však ukončila anexia týchto území Talianskym kráľovstvom, ktorú potvrdil Viedenský mier z 12. októbra 1866. Ako habsburská dŕžava ostalo tzv. Rakúske Prímorie, zaberajúce dnešný región Furlansko (Friuli Venezia Giulia) a siahajúce cez Istriu (Slovinsko, Chorvátsko) po Kvarnerské ostrovy Krk, Cres a Lošinj. Úlohu miestodržiteľského sídla zaujalo prístavné mesto Terst (Trieste). Príspevok sa podrobnejšie zameriava na okolnosti obnov, uskutočnených pod egidou Ústrednej komisie v súčasnom regióne Furlanska a Júlskeho Benátska. Reštaurovanie, ktorému v rokoch 1859 – 1860 podrobili longobardskú svätyňu v Cividale (Tempietto langobardo), financoval v plnom rozsahu cisár František Jozef II. Terstský konzervátor Pietro Kandler sa zaslúžil o uchovanie mozaík tamojšej Katedrály San Giusto (1863 – 1864) a ich špecializované reštaurovanie, kým v zmysle pôvodnej intencie mali byť strhnuté a nahradené kópiami. Medzi významné pamiatkarske počiny v regióne patrí nález a konzervovanie ranokresťanských mozaík v Aquilei a Grade (1909 – 1910). Obnova zvonice pri aquileiskej katedrále (1905 – 1908) zohľadnila hodnotu veku a nepristúpila k veľkoplošnej výmene a zalícovaniu kamenných článkov; tým sa odlíšila od prác vykonaných v rokoch 1846 a 1876 – 1877. Ostatnú veľkolepú manifestáciu náležitosti Prímoria pod rakúsku korunu znamenala Jadranská výstava (Österreichische Adria-Ausstellung), usporiadaná vo viedenskom parku Prater roku 1913. Inscenovaná scenéria pobrežnej krajiny pozostávala z kópií významných pamiatok Istrie a Dalmácie. Záver priameho vzťahu rakúskeho pamiatkarstva k jadranskej oblasti súvisel s operáciami na južných frontoch prvej svetovej vojny. Okrem topografických prác v tomto období sa stala naliehavou záchrana kultúrneho dedičstva pred účinkami bojov; priamo v armádnom prostredí ju vykonávala osobitná terénna skupina (Kunstschutzgruppe).